Obec Istebné
Aktuality Dôležité oznamy Fotogaléria Kontakty
  • +
  • +
  • +
  • +
  • +
  • +
  • +
Vitajte na neoficiálnych stránkach obce Dobrý deň, je Piatok, 20. september 2019 a meniny oslavuje Ľuboslav(a).
Zaujímavé odkazy
Kontakt
Obecný úrad
E-mail:
ocuistebne@dkubin.sk

Telefón:
043 589 12 35
043 589 13 12
Šport
Posilňovňa
Prevádzkový poriadok posilňovne



Posilňovňa

       Od myšlienky k zrodu posilňovne v Istebnom prešiel nejaký čas a dnes sa stretávame s tým, s čím sme v podstate počítali. Záujem je taký veľký, že  nie každý sa do posilňovne môže dostať. Všetkých nás  môže tešiť, taký záujem verejnosti.  Teraz je pred nami najťažšia úloha, uspokojiť čím viac občanov našej obce. Určite sa to podarí a z tohto spoločného diela budeme mať všetci radosť. Po dohode s nájomcom posilňovne p. Zaťkom Miroslavom okrem dohody na telefón (0948 227 251)so stálymi zákazníkmi, bude posilňovňa otvorená každú stredu od 17:00 do 20:00 pre príležitostných zákazníkov.



Lysica je môj Nanga Parbat

Najväčšou životnou láskou sedemdesiatročného Jozef Kalaša z Istebného, samozrejme hneď po manželke, je príroda. Učarovala mu odmalička. “Už ako desaťročný som spolu s partizánmi “labzoval” po horách. Počas Slovenského národného povstania, keď ušli vojaci zo žilinských kasární, stretol som dvoch z nich v Bytčianskych horách a ukázal im cestu do Nového mesta. “Vtedy býval v bytčianskom zámku, v ktorom kedysi sídlil palatín Thurzo a po ústupe Nem­cov ostal prázdny, a tak využil spolu s rodinou možnosť ubytovať sa v ňom. V hore pozoroval spolu s ostatnými deťmi z bezpečnej vzdialenosti Benderovcov a hora im poskytovala úkryt aj pri bombardovaní.

Na otázku, kto bol lepší, partizáni, alebo fašisti, odpovedal J. Kalaš nasledovne: “Pravda je taká, keď Nemci tiahli na Poľsko vo veľkých kolónach, tak som ich pozoroval na priedomí. Jeden z nich vytiahol konzervu a začal jesť. Zbadal, ako na neho pozerám a tú konzervu mi dal. Druhý raz som si pýtal jeden chlieb a Nemec sa otočil, vošiel do auta, priniesol hneď dva a doma sme mali čo jesť. Od Rusa som nikdy nedostal ani “ň”.”

Starý traper Joe

Tak nazvali z recesie Jozefa Kalaša kamaráti. Ako sa hovorí, pod širákom strávil nejednu noc. Zo zámku sa stal po vojne archív a Jozef Kalaš zakotvil ako zámočník vo vtedajších Kovohutách v Istebnom. “Od roku 1956 chodím a blúdim po týchto krásnych oravských horách. Lenže časy sa zmenili. Všade je kopu bordelu. Ľudia sú bezohľadní. Na druhej strane musím pochváliť poľovníkov, ktorí sa túto ťažkú zimu príkladne starali o zver.”

Ťažké srdce má aj na motorkárov. Tí jazdia na terénnych motorkách po horách a rušia zver. “Vieš, čo to robí od tých kopcov? To je ako keby strieľal z ťažkého guľometu.” Pozor, starý Kalaš ide!
Ochrane prírody sa venuje takmer celý život. Pri prechádzkach hore istebnianskou dolinou sa nejeden raz ozvalo z úst ľudí usporadúvajúcich si pikniky - Pozor, starý Kalaš ide! Aj preto táto dolina vyzerá tak, ako vyzerá. Je skutočne krásna.
“Raz som uvidel, ako kamarát Jozef zaťal sekeru do živého stromu, pritom mal hneď vedľa pník. Prišiel som k stromu, priložil k nemu ucho a opýtal som sa: Jozef, ty nepočuješ? Na začudovanú otázku, že čo by mal počuť, som odpovedal. Veď ten strom plače! Až potom si Jozef uvedomil, čo urobil.”

Aha, medveď

Pri potulkách prírodou nemal núdzu o kontakt s divou zverou. Stretnutí s medveďom zažil niekoľko, no našťastie sa vždy skončili bez zranenia. “Prvýkrát som stretol medvedicu s dvoma mladými. Tie vyzerali presne ako detské plyšové hračky. Len ich vziať do ruky a pohrať sa s nimi. Hneď som “zaradil spiatočku” a cúval som od buka k buku.”

Najhoršie sú stretnutia, pri ktorých človek prekvapí medveďa. “Mne sa to raz podarilo rovno s dvomi chlpáčmi naraz. Ja by som ich nazval takými regrútmi, teda neboli až takí veľkí. Prvý ma zbadal skôr a dal sa na útek. Išiel som sa pozrieť, čo v húštine hľadal. A tam naraz druhý. Bol ku mne otočený zadkom, takže ma nevidel. Zrazu ma zacítil, otočil sa a v tom momente sa strašne zľakol. Také skoky váľal, len sa tak za ním prášilo. Aj som ho chudáka ľutoval. Kúsok ďalej si potom hundrali. Určite tomu prvému vyčítal - Čo si mi nepovedal, že ide starý Kalaš.”

Útulňa Zmrzliak

Na svojich potulkách po horách ho častokrát zastihlo zlé počasie, alebo prikvačila noc. Tak v jeho hlave skrsla myšlienka postaviť nejaký príbytok. Na otázku, či všetok materiál vynosili hore na Lysicu na vlastných chrbtoch odpovedal J. Kalaš so smiechom: “No a? Hádam nie loďou. Pomáhal mi pri tom Karol Kršák a ďalší priatelia. A prečo práve Lysica? No pretože je tam ticho a mám od každého pokoj.” V útulni Zmrzliak, tak nazval malú chatku, si môže človek oddýchnuť, zohriať sa, usušiť si premočené veci a prespať. Zmrzliak ju nazvali preto, lebo je tam často zima. Niet sa čo čudovať. Veď sa nachádza vo výške 1214 metrov nad morom. Vedľa nej je na vrchole Lysice plechová krabička a v nej je schovaná pred dažďom “kniha návštev”. “Za komunistov niektorí ľudia využívali možnosť anonymne do nej napísať čokoľvek. Objavili sa tam aj vety typu - Komunisti príde čas a budeme vás vešať po vŕbach. Aj preto som tie najstaršie spálil v peci. Bál som sa, že príde nejaký tajný a budem mať z toho problémy.”

Kríž Jima Kwakenduša

Tak nazval traper Joe kríž označujúci miesto neďaleko útulne, kde leží Jim Kwakenduš. “Pochoval som ho tam, keď som ešte partizánčil. V Bystričke pri Kraľovanoch spadlo za druhej svetovej vojny nemecké lietadlo a my sme zachránili jedného pilota. Bohužiaľ bol strašne doráňaný a zomrel. Nakoniec sme ho tam pochovali.” Túto rozprávku rozpráva malým deťom Jozef Kalaš pri kríži, ktorý postavil len tak z recesie.

Ak umrieť, tak na vrchole

Jozef Kalaš vystúpil na Lysicu nespočetnekrát. Bývali roky, keď sa za rok zapísal do knihy na vrchole 120 krát za rok. To znamená, že do výšky 1214 metrov vystúpal približne každý druhý deň. Raz dostal pri výstupe na Lysicu infarkt. “Nevedel som, čo mi je, len som cítil ťažobu, nemohol som polapiť dych, oslabli mi ruky aj nohy. Vtedy som si povedal, že ak mám umrieť, tak hore. Pomaly, s prestávkami som vyšiel do útulne. Tam som si aj dreva narúbal, oddýchol som si a potom zišiel dole.” To mu zachránilo život. Podľa doktora, ktorého potom navštívil by pravdepodobne ostal tam, ak by si sadol a uvelebil sa. Už by asi nevstal. Svojou činnosťou nútil srdce pracovať a čerpať krv.

Tu górod Ufa

V časoch, keď ešte o mobilných telefónoch nebolo ani slychu, používal na komunikáciu vysielačku. “Raz sa mi z nej ozvalo - Tu górod Ufa, górod Ufa, Baškirija. Sám som sa tomu čudoval, ako sa ten Rus mohol dovolať na Oravu až z Kaukazu. Škoda, že som mu nemohol odpovedať. Moja vysielačka mi to neumožňovala.”

Ďalšou pikoškou je biela vretenica, ktorú videl na Lysici. Podľa neho sa pravdepodobne farbou prispôsobila tráve-psici, ktorá tam hojne rastie. “Raz z koruny buka, na ktorom je kniha návštev, zbehla po mne na zem veverička. Kúsok podbehla a začudovane sa na mňa pozerala. Po chvíli som to nevydržal, zasmial som sa a ona hybaj po mne nazad na strom.”

Peknú príhodu zažil aj s iným obyvateľom našich lesov. “Keď som kráčal po cestičke, spoza briežku vyšlo akési čierne chlpaté stvorenie. Pozerám, a to bola kuna. Ja si natieram bagandže všeličím - naftou, kadejakými masťami takže mi smrdia ako vojenské pollitráky. Tá kuna prišla ku bagandži, oňuchala ju, kýchla a pobrala sa svojou cestou.

S úsmevom na tvári porozprával príhodu, s “pokazenou” nohou Štefana Magdalíka. Tú sa mu snažil napraviť ďalší kamarát Karol Kršák. “Nakoniec aj tak musel ísť ku doktorovi. O niekoľko dní išiel ku lekárovi aj Karol Kršák a doktor Laurinčík ho privítal slovami - Tak ako, pán doktor.”

Ticho ako Indián

Tak by sa mal každý pohybovať v lese. Len vtedy uvidí kopu zaujímavých vecí. “Ja idem do hory najradšej sám. Vtedy nemusím s nikým rozprávať. Mám silný hlas. Slúžil som u tankistov a tam sa nerozprávalo, tam sa revalo. V hore potrebujem vidieť všetko, počuť všetko, ale mňa nik. K tichu si pribalím nožík, zápalky a kúsok špagátu. Bez týchto vecí by človek nikdy nemal ísť do hory. Beriem si aj pero a notes. Na zapísanie si niečoho, prípadne zanechanie odkazu.”

Krutá zima

Tak charakterizoval tohtoročnú zimu J. Kalaš. “Mám sedemdesiat rokov a nepamätám si toľko snehu v horách, ako je teraz. Naopak, pamätám si zimu, pri ktorej 2. februára Na Hromnice rástli pri buku, kde je kniha návštev, kašky (prvosienky) a šafrán. Teraz si budeme musieť ešte dlho počkať na prvé kvietky,” zakončil náš rozhovor starý traper Joe.
 
12.10.2010 nás navždy opustil.
Česť jeho pamiatke.
 
 

Vyhľadávanie
Cestovný poriadok
Internetový CP
Odkiaľ:
Kam:
Dátum:
Čas:
Mapa obce
Reklama
Štatistiky
Počítadlo návštev
Created by Royal Flash
Copyright © 2011 istebne.sk - žiadna časť stránky nemôže byť rozširovaná, alebo reprodukovaná bez predchádzajúceho súhlasu prevádzkovateľa webstránky.
RFko